Sociálne pomery obyvateľstva možno charakterizovať až v 18. storočí, ktoré bolo pokojným storočím bez vojen. Protihabsburské povstania a vojny sa Urminciam vyhýbali. Ľud však trpal tým, že musel platiť zvýšené finančné a naturálne dávky. Do povstaní boli povolaní i chlapi z dediny, ktorí sa často späť nevrátili.
Reformy Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Spôsobili aj zmeny v živote ľudu. Najvýznamnejšia reforma bola tzv. ubárska.
Komisia Nitrianskej stolice na základe veľkosti sedliackych pozemkov určila podľa jednotnej urbárskej inštrukcie poddaným ich povinnosti finančné, naturálne a robotné. Rozsah povinností musel každý dodržiavať. I zemepán musel tieto povinnosti rešpektovať. Všetky urbárske povinnosti boli zapísané do urbárskych kníh a tabuliek, pričom knihy a tabuľky boli vyhotovené vo viacerých exemplároch.
V roku 1753 vlastnila obec Urmince manželka grófa Jozefa Erdodyho. Z tohto roku sa zachoval aj súpis pozemkov v katastri obce.
Dozvedáme sa aj, že v obci sa nachádza 28 opustených polovičných sedliackych usadlostí. Obyvatelia od každej polovičnej sedliackej usadlostí odovzdávajú grófke 4 florény a 50 denárov. Z úrody na poliach ležiaceho mimo sedliackej usadlosti dávajú desiatok, od kopaníc deviatok, od cirkevnej pôdy uvedenej v rubrike opustenej pôdy nedávajú nič. Lúky, ktoré sú položené na dobrom mieste, dávajú veľmi dobrú úrodu a jeden kosec na nich nakosí za jeden deň voz sena dobrej kvality. Pasenie dobytka na lúkach pred kosbou je zakázané a po kosbe je vhodné. Vinice po každom kopáčovi vynášajú v úrodných rokoch na každého kopáča 1,5 alebo 2 urny vína. Každá urna sa predávala po jednom florene a 50 denároch, prípadne po dvoch florénoch. Z tejto úrody dávajú obyvatelia desiatok. Výčap, predaj vína, piva a pálenky obyvatelia realizujú od sviatku sv. Michala Archanjela až po narodenie Pána, z čoho majú zisk okolo 22 zlatých. Na pozemkoch usadlostí je vysadený značný počet ovocných stromov, najmä slivky a jablone. Zo sedliakov usadených v panských lesoch každý, ktorý má kotlík na pálenie, dostane 10 vozov dreva. Želiari, ktorí majú kotlík na pálenie pálenky, dostanú 4 vozy dreva. Drevo dostávajú zdarma. Sedliaci a želiari platia grófke od každého vypáleného kotlíka na pálenie pálenky 1 florén a 50 denárov.
V Bežnom živote poddaného ani po urbárskej reforme nenastali zmeny až do konca 19. storočia. Každodenný život poddaného sa nezmenil.
Pracovný deň sa začínal veľmi skoro, v lete to bolo krátko po druhej hodine rannej, v zime o piatej hodine. Obecný pastier trúbil po prvýkrát okolo druhej hodiny, čo bolo znamením, aby všetci vstávali a pripravili dobytok na pasenie. Po druhý raz trúbil pastier okolo tretej hodiny na znak toho, že dobytok treba vyhnať na pašu. Sedliaci odchádzali na polia pred štvrtou hodinou s kusom chleba. Chlieb však zjedli až okolo desiatej hodiny. Sedliaci obedovali na poli, ak gazdiná vyšikovala dcéru s obedom. Tí, ktorí neboli príliš vzdialení od domova, sa na obed poberali pred dvanástou hodinou. Práca na poli končila pred západom slnka, ale často sa robilo až do tmy. Po spoločnej večeri a krátkom oddychu nasledoval 4-5 hodinový spánok. V nedeľu a vo sviatok sa nepracovalo. Tento pracovný cyklus sa nemenil. Novinkou bolo používanie valcov, ktoré boli dovtedy neznáme. Trojpoľný systém hospodárenia sa zachoval až do polovice 19. storočia.
Pokojný život poddaných často narúšali nebezpečné epidémie. Najhoršia zo zaznamenaných epidémii bola epidémia cholery v roku 1831.
Do Nitrianskej stolice sa šírila zo severu. Ohnisko bolo v Poľsku a ruskými vojskami sa vírus šíril až na západné Slovensko. Stoličné orgány sa snažili dodržať prísne hygienické nariadenia, no nedokázali zabrániť jej masovému rozšíreniu. V auguste 1831 vyvrcholila aj v Urminciach. Vyžiadala si 74 obetí – detí, dospelých a starcov. Cholere podľahol aj miestny farár Ján Mruškovič. Celý deň zaopatroval a pochovával a nakoniec večer zákernej chorobe podľahol aj on. Menšia epidémia cholery zasiahla obec ešte v roku 1866 v čase Prusko–francúzskej vojny.